Vojenské zdravotníctvo treba upratať a rozumne revitalizovať

Autor: Pavel Macko | 27.8.2020 o 15:10 | Karma článku: 11,39 | Prečítané:  4435x

Odvolanie vedenia Ústrednej vojenskej nemocnice Ružomberok je logický krok, ktorý mal prísť už dávno. Je to však len prvý krôčik na dlhej ceste k malému, ale fungujúcemu vojenskému zdravotníctvu.

Minister obrany J. Naď dnes oznámil, že odvolal vedenie Ústrednej vojenskej nemocnice Ružomberok a do funkcie jej riaditeľa ustanovil od  prvého septembra brigádneho generála Vladimíra Lengvarského. Dôvodom malo byť zastavenie morálneho a hospodárskeho rozkladu vojenskej nemocnice v Ružomberku.

Nebudem sa vyjadrovať k dôvodom, o ktorých má minister obrany podstatne viac informácií. Tento krok jednoznačne podporujem. Verím, že týmto opatrením sa ukončí dlhodobé bezbrehé bačovanie vo vojenskom zdravotníctve a jeho neustála degradácia na úkor zdravia vojakov. Ukončila sa tak aj dlhodobá anomália, že hlavný lekár rezortu (hlavný vojenský lekár), ktorým je práve Lengvarský, nemal dlhé roky prakticky žiadny dosah na ÚVN Ružomberok.

Ružomberská nemocnica je jediná vojenská nemocnica, ktorá nám zostala a aj ako vysoký funkcionár som mal pri každej návšteve pocit, že slúžila všetkému možnému, až potom vojakom. Vojenské zdravotníctvo ako celok dlhodobo upadalo a to z viacerých dôvodov. Jedným z nich bola absolútna neochota ministerstva zdravotníctva a civilných zriadení pustiť si z rúk zlatú baňu. Pritom vojenské zdravotníctvo nie je a nikdy nebolo určené na konkurovanie civilným zariadeniam. Je na podporu krízového manažmentu štátu a pre prípad vojny. Ďalším dôvodom úpadku bola hrabivosť a rôzne skupinové záujmy.

Odvolaním riaditeľa a vymenovaním nového sa situácia automaticky nezmení. Už počas volebnej kampane som propagoval primeranú revitalizáciu vybraných kapacít vojenského zdravotníctva. Argumentoval som aj jeho použitím v prípade epidémií a pandémií. Život mi dal za pravdu hneď po voľbách.

O čo ide pri vojenskom zdravotníctve a čo potrebujeme?

Nepotrebujeme  a nikto ani nechce vojenské zdravotníctvo ako za socializmu a studenej vojny. Nepotrebujeme ani nové kamenné vojenské nemocnice, tá jediná stačí. Potrebujeme ale zmeniť postavenie vojenského zdravotníctva v systéme zdravotnej starostlivosti a udržať či modernizovať poľnú zdravotnícku podporu pre vojakov, aj pre občanov v časoch krízy. Na to netreba stovky miliónov, stačilo by nepredražiť jeden jediný nákup pre ozbrojené sily.

Ak majú byť naše ozbrojené sily naozaj akcieschopné, potom musia mať aj adekvátnu zdravotnú podporu. Tú mu civilné zdravotníctvo nevie dať. Naviac, vojenské zdravotníctvo je jednou z mála spôsobilostí ozbrojených síl, ktorú je možné plne využiť aj pre podporu civilných úloh. Ako ukázalo nasadenie pri pandémii Covid-19, táto spôsobilosť sa rýchlo využila tam, kde civili nemohli alebo nevedeli účinne zasiahnuť.

Ak nechceme armádu len na parádu, vojenské zdravotníctvo musí udržiavať unikátny potenciál na operačné použitie ozbrojených síl. Musí zabezpečiť aj intervenciu štátu v prípade rozsiahlych mimoriadnych udalostí s veľkými stratami na zdraví a životoch, alebo pri masívnom ohrození verejného zdravia (napríklad v prípadoch prepuknutia nebezpečných pandémií alebo vzniku rozsiahlych prírodných či priemyselných katastrof).

Je nutné definitívne stanoviť štruktúru vojenského zdravotníctva s jednotným velením a jasne určenými úlohami. Nielen civili, ale dokonca ani vojaci dnes nevedia, ako vojenské zdravotníctvo vlastne funguje. Všetci sme v systéme civilného zdravotného poistenia. Civili nevedia napríklad, že posádkoví lekári dnes prakticky nemôžu riadne ordinovať alebo predpisovať lieky. Vojaci si môžu chodiť ku ktorémukoľvek civilnému lekárovi, ktorý  ich uzná neschopnými služby. Často krát aj s otáznikmi, či nejde len o to, ako sa vyhnúť cvičeniu niekde na Lešti. 

Pri financovaní vojenského zdravotníctva je potrebné nájsť vhodnú kombináciu systému zdravotného poistenia a krízového intervenčného systému financovaného z rozpočtových zdrojov. Takáto kombinácia financovania a chodu vojenského zdravotníctva bude garantovať udržiavanie kvalifikácie a odborný rast personálu vojenského zdravotníctva. Lebo ak posádkový lekár (napr. veliteľ práporného obväziska) neordinuje, stráca kvalifikáciu, resp. si ju nevie zvýšiť formou ďalších atestácií. 

Na prvý pohľad to vyzerá všetko jednoducho, ale je to úloha na viac než jedno volebné obdobie. Dnešný krok ministra obrany je dobrý začiatok, ale čaká nás ešte poriadny pochod do cieľa, ktorým je malé a účinné vojenské zdravotníctvo. Také, ktoré slúži občanom a vojakom a nie jeho správcom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONÓMIA ĽUDSKOU REČOU

Lacnejšie tovary a bývanie? Šesť najčastejších mýtov o socializme

Z priemernej mzdy si dnes kúpite násobne viac.


Už ste čítali?