Pán premiér Pellegrini v relácii Sobotné dialógy odvysielanej Slovenským rozhlasom dňa 29.9.2018 na otázku redaktora Braňa Dobšinského, týkajúcu sa strategických dokumentov odpovedal: "Pán redaktor, na toto vám odpoviem, že mňa, ako predsedu vlády, fakt teraz zaujíma o tom, v akom stave je naša armáda, či je pripravená pomáhať našim ľuďom a brániť našu územnú suverenitu a bezpečnosť, ako to, či niekde pendluje alebo nependluje nejaký dokument."
Takéto vyjadrenie predsedu vlády SR a súčasne predsedu Bezpečnostnej rady štátu príliš zľahčuje dôležitosť témy ako aj zásadnej otázky kladenej verejnosťou prostredníctvom redaktora. Spolu s ďalšími vyjadreniami v uvedenej relácii to znie takmer rovnako zľahčujúco, akoby niekto povedal, že pre fungujúci právny štát nepotrebujeme Ústavu SR ani zákony a stačí, že máme skvelú políciu, prokuratúru a múdre súdy a oni všetci predsa vedia, čo majú robiť.
Pokiaľ ide o stav našej armády, treba ho naozaj poznať a nie maľovať pekné kulisy pre seba aj verejnosť. Suverénne vyjadrenia, ako je armáda skvelo pripravená brániť suverenitu a pomáhať občanom totiž príliš neladí s obrovskými a na rýchlo realizovanými nákupmi, bez akejkoľvek rozumnej komunikácie s verejnosťou.
Na čo sú potrebné strategické dokumenty?
Už dlhšiu dobu zaznieva kritika, že dodnes neboli schválené základné strategické dokumenty štátu, z ktorých všetky dlhodobé „nákupné plány“ pre obranu vychádzajú. Je pravda, že podľa Zákona č. 321/2002 Z.z. je vo veci výstavby a stanovovania početných stavov ozbrojených síl kompetentná konať vláda SR. Rovnako je však potrebné povedať, že pokiaľ ide o tak zásadné strategické rozhodnutia na desaťročia dopredu a obrovské investície presahujúce rámec jedného volebného obdobia, aké dnes narýchlo realizuje vláda, mala by hľadať pre svoje rozhodnutia širšiu politickú podporu.
O čom vlastne hovoria jednotlivé strategické dokumenty a prečo sú dôležité? Sústredím sa len na ich veľmi zjednodušenú charakteristiku a ich účel.
Bezpečnostná stratégia hovorí o tom, aké vyznávame hodnoty, v akom svete a s kým chceme žiť, aké vnímame riziká a čo hodláme robiť pre to, aby sme toto dosiahli. Inými slovami, je to súbor najširších národných cieľov pre zaistenie našej bezpečnosti, definícií žiaduceho domáceho a medzinárodného prostredia, hodnôt, hrozieb a spôsobov ako im čeliť.
Obranná stratégia definuje úroveň našich ambícií a odhodlania na obranu a ochranu štátu, zachovanie jeho integrity a stability. Inými slovami, je to súbor aktívnych obranných opatrení a predurčených zdrojov pre prežitie krajiny v širšom kontexte. Nie je teda len o ozbrojených silách, ale o prístupe spoločnosti (štátu) ako celku ku zvýšeniu svojej odolnosti voči vonkajším aj vnútorným hrozbám pre zaistenie prežitia štátu a jeho občanov.
Vojenská stratégia sa venuje čisto vojenskej dimenzii našej obrany a definuje súbor vojenských nástrojov a spôsobilostí a predovšetkým spôsobov ich použitia na podporu obrannej stratégie. Táto stratégia teda hovorí o tom, aké ozbrojené sily, v akej štruktúre a s akými spôsobilosťami potrebujeme a akým spôsobom ich hodláme použiť.
Všetky tieto tri dokumenty sú zámerne verejnými dokumentami, pretože slúžia nielen ako návod pre nás samotných, ako si zaistiť našu bezpečnosť a obranu. Sú aj súčasťou komunikácie nášho odhodlania a schopností sa brániť v rámci odstrašovania potenciálnych protivníkov.
Všetky tri stratégie nie sú vystavané vo vzduchoprázdne, ale musia vychádzať z deklarovaného a spoločnosťou akceptovaného odhodlania brániť svoj štát. To si vyžaduje aj sebaidentifikáciu sa občanov so svojim štátom a dôveru vo svoj štát a jeho inštitúcie. Realizácia týchto stratégií pre obranu a bezpečnosť má za cieľ prispieť k celkovej sile a odolnosti štátu. Sila a potenciál štátu sú podstatne širšie a nezávisia len od vojenského potenciálu. Rovnakú pozornosť je potrebné venovať aj diplomacii, ekonomickému potenciálu a účinnému spravodajstvu.
Kríza štátnej indentity?
Na to, aby sme mohli správne napísať a zhodnúť sa v rámci spoločnosti na uvedených troch strategických dokumentoch pre bezpečnosť a obranu nám musí byť jasné, kto sme a čo chceme. Mali by sme teda mať niečo ako dlhodobú stratégiu nášho štátu.
No a tu je jadro nášho problému a aj zdroj istej krízy našej štátnej identity. My vlastne žiadnu takúto "veľkú stratégiu" nemáme. V deväťdesiatych rokoch bolo naším cieľom dostať sa do EÚ a NATO. To sme dosiahli a zrazu ako by sme tápali. Stratégia štátu (Grand strategy), ktorá nám chýba, sa orientuje na dlhodobé strategické ciele (víziu) štátu. Stratégia štátu je akademická terminológia a odvoláva sa na súbor plánov a politík, ktoré sústreďujú cieľavedomé úsilie štátu na zabezpečenie politických, vojenských, diplomatických a ekonomických nástrojov na presadzovanie národno-štátnych záujmov. Stratégia štátu je teda umením zosúľaďovania jednotlivých cieľov. My namiesto takejto stratégie štátu máme len pár základných článkov v Ústave SR.
Tým, že predseda vlády zľahčuje to, že nemáme takéto dokumenty prerokované a schválené v Národnej rade SR, len zakrýva, že v skutočnosti máme v rámci štátu zásadný problém. Tento problém sa prejavuje priamo vo vládnej koalícii, ktorá tak vehementne vyhlasuje o sebe, že je jedinou rozumnou alternatívou pre Slovensko a navonok hlasno deklaruje našu jasnú euroatlantickú orientáciu.
V koalícii zjavne jeden koaličný partner už ukončil svoju podporu vládneho programu a základnej strategickej orientácie Slovenska v zahraničnej politike. Odkláňa sa od nej čoraz viac dokonca aj napriek tomu, že to vôbec nemal vo svojom volebnom programe. Túto údržbársku koalíciu už nedrží pokope zrejme nič iné, než rýchle veľké nákupy a snaha udržať sa pri moci čo najdlhšie, aby niektorí mohli po sebe upratať čo najviac stôp.
Za týchto okolností je lepšie nechať v platnosti aktuálne dokumenty z roku 2005, ktoré aspoň garantujú euroatlantickú orientáciu, ako vyrábať mačkopsa, ktorý ešte viac zneistí občanov aj spojencov.
Aké potrebujeme ozbrojené sily?
To by malo vyplývať práve z už uvedených strategických dokumentov. Keďže sa vládna koalícia už nevie na nich ani len dohodnúť, tak zúfalo tvrdia, že však vláda schválila 4.10.2017 Dlhodobý plán 2030. Ten údajne hovorí, aké chceme ozbrojené sily. Nie je to celkom pravda. Po prvé, skutočná realizácia veľkých nákupov už nesedí s týmto plánom. Po druhé, toto nie je plnohodnotný dlhodobý plán rozvoja ozbrojených síl, ale skôr pripomína nákupný zoznam.
Schválený Dlhodobý plán 2030 bol výsledkom účelového kompromisu dať dokopy aspoň hlavné vyzbrojovacie programy a disponibilné zdroje do roku 2030. Nič viac, nič menej. Nie je to žiadny cieľový model ozbrojených síl. Až po schválení Dlhodobého plánu 2030 boli totiž vypracované koncepcie rozvoja jednotlivých vojenských spôsobilostí, ktoré vlastne určujú, čo by malo byť v Dlhodobom pláne. A tieto pochopiteľne nesedia s už schváleným Dlhodobým plánom 2030, lebo sa orientujú na takzvaný základný model ozbrojených síl, ktoré potrebujeme na plnenie zákonných úloh.
Skutočný plán rozvoja ozbrojených síl totiž musí vychádzať práve z už uvedených stratégií. Dlhodobý plán 2030 by nemal byť ničím iným, než zhmotneným vyjadrením potrebných kapacít a spôsobilostí ozbrojených síl priamo vyplývajúcich z Vojenskej stratégie. Vojenská statégia je podrobným rozpracovaním vojenských aspektov Bezpečnostnej a Obrannej stratégie. Z uvedeného je zrejmé, že v tomto prípade by NR SR mala okrem uvedených stratégií prerokovať aj Dlhodobý plán 2030, ktorý z nich priamo vyplýva. To, že Dlhodobý plán 2030 bude prerokovaný v NR SR vytrvalo tvrdil aj generálny tajomník na ministerstve obrany pán Hoľko.
Lenže to, čo vláda SR dňa 4.10.2017 schválila, rozhodne nie je možné nazvať plnohodnotným plánom rozvoja ozbrojených síl SR. Ide skôr o jeho skrátenú verziu, rezumé v podobe nákupného zoznamu SNS, ktorý už navyše neplatí, resp. neustále sa mení.
Je nepochopiteľné, že ministerstvo obrany odrazu neprejavuje záujem a netrvá na prerokovaní týchto strategických dokumentov a Dlhodobého plánu 2030. Týmto vzniká riziko následného prehodnocovania potrieb, pričom následky padnú opäť na príslušníkov ozbrojených síl.
Vzhľadom na to, že Dlhodobý plán 2030 už vôbec neplatí, je do konca volebného obdobia potrebné:
aktuálny Dlhodobý plán 2030 z NR SR stiahnuť
vypracovať skutočný dlhodobý plán rozvoja OS SR, ktorý bude rešpektovať koncepcie rozvoja spôsobilostí OS SR (teda základný model OS SR, ku ktorému máme dlhodobo smerovať) a schváliť ho v NR SR
vypracovať nový Program vyzbrojovania OS SR (záväzný program hlavných vyzbrojovacích projektov = nákupný zoznam) a schváliť ho v NR SR.
Schválenie v NR SR je potrebné preto, lebo týmto sa stanovujú základné úlohy a spôsobilosti OS SR a to je v kompetencii zákonodarného orgánu. V prípade programu vyzbrojovania je to praktické z dôvodu stability týchto dlhodobých programov pri zmenách vlád. Je to bežná prax aj v iných krajinách.
Môžeme kľudne spávať, alebo v akom stave sú ozbrojené sily?
Bohužiaľ, skutočný stav nie aj až taký ružový, ako by sa mohlo zdať z vyjadrení pána premiéra v uvedenej relácii. Nie je to chyba len súčasnej vlády, ale aj všetkých predošlých. Ale verejnosť potrebuje vedieť, ako na tom sme, aj prečo realizujeme niektoré opatrenia. Nemyslím tým, že je potrebné maľovať čerta na stenu, alebo rozkrývať to, čo je predmetom utajovaných skutočností, ako napríklad podrobné hodnotenie operačnej pripravenosti.
Faktom je, že ozbrojené sily mali veľký problém vôbec postaviť jednotku o veľkosti roty do predsunutej prítomnosti v Pobaltí. Rovnako je pravda, že minulý rok nemohla byť ani vykonaná certifikácia deklarovaného práporu (práporovej skupiny) v rámci síl vysokej pripravenosti a plnenie úlohy muselo byť predĺžené pôvodnej jednotke.
Hlavným bodom programového vyhlásenia vlády je vybudovanie mechanizovanej brigády v silách nižšej pripravenosti, teda s pohotovosťou do 180 dní od obdržania rozkazu na aktiváciu. Lenže minulý rok sa podarilo certifikovať len samotný štáb brigády. Ani jedna jednotka z celej brigády nedosiahla predpísané parametre pre deklarovanú brigádu. Medzitým sa úloha zmenila z mechanizovanej brigády stredného typu na ťažkú mechanizovanú brigádu.
Vojna nám bezprostredne nehrozí, takže by ozbrojené sily boli v prípade potreby schopné s vypätím všetkých síl sa postupne sformovať a začať plniť svoje úlohy v plnom rozsahu. Ale trvalo by to pomerne dlho. Nie je dôvod, aby občania prepadali panike, ale rozhodne nie je dôvod na šírenie optimizmu, alebo uspokojenie sa so stavom. Ozbrojené sily totiž nedosahujú predpísané stupne pripravenosti a ani ich výcvik nie je zabezpečený v potrebnom rozsahu.
Ak chce vláda investovať miliardy eúr do inventára ozbrojených síl, mala by aj poctivo informovať občanov, ako sa za ich peniaze postupne zvyšuje pripravenosť ozbrojených síl. Do roku 2013 bolo pravideľne zverejňované Komplexné hodnotenie obrany SR. Práve v dobe masívnych investícií by malo ministerstvo pravideľne informovať, ako sa mení výkonnosť ozbrojených síl, koľko funkčných jednotiek pribudlo a nie len o tom, koľko peňazí sa utratilo a čo sa nakúpilo.
Ak chce premiér a predseda Bezpečnostnej rady štátu vedieť, v akom skutočnom stave sú naše ozbrojené sily, mal by trvať na tom, aby ministerstvo obrany predložilo odpočet plnenia jednotlivých uznesení vlády SR od roku 2014. Rovnako by prospelo, ak by Bezpečnostná rada dostala aspoň utajovanú informáciu o hodnotení operačnej pripravenosti ozbrojených síl a trendoch jej vývoja od začiatku volebného obdobia. Mohla by tak informovanejšie rozhodovať o potrebách ozbrojených síl aj prijímať potrebné opatrenia.
