Mníchov 1938: Zrada alebo zbabelosť?

Autor: Pavel Macko | 27.9.2018 o 23:20 | (upravené 28.9.2018 o 17:55) Karma článku: 5,27 | Prečítané:  2110x

Bol podvečer najstrašnejšej vojny. Malé Československo voči obrovskej prevahe, s váhavými spojencami a nepríjemnými susedmi mobilizovalo a chystalo sa na boj o prežitie. Zrazu nič! Okamžite odovzdať Sudety! Zrada alebo zbabelosť?

O nás bez nás

30. septembra si pripomenieme jednu z najpotupnejších chvíľ v našej novodobej histórii. Je to už 80 rokov, čo sa vtedajšie mocnosti Nemecko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Taliansko  dohodli v Mníchove, že mladé a krehké Československo má okamžite, bez boja a odporu, odovzdať nacistickému Nemecku Hitlerom požadované územia obývané nemeckou menšinou, ale aj Čechmi. Zároveň malo okamžite odovzdať aj všetky pohraničné opevnenia, nepoškodené a so všetkou výzbrojou. Ešte raz:. Štyri mocnosti uzavreli dohodu za vtedajšiu ČSR bez prítomnosti jej predstaviteľov. Hlavné povinnosti z nej vyplývali ČSR a Nemecku, aj keď na strane Nemecka to boli hlavne nároky. Československá vláda 30.9.1938 kapituluje a prijíma podmienky potupnej dohody o nás, uzavretej bez nás!  

Ľudia boli šokovaní. Veď len pred pár dňami takmer milión občanov nastúpilo do zbrane v rámci všeobecnej mobilizácie, odhodlaní brániť sa a bojovať. Celkom bolo pripravených cca 1,3 milióna občanov so zbraňou v ruke. Zrazu nič! Odovzdať zbrane, vypratať pohraničie! Nemci ihneď po nadobudnutí platnosti Mníchovskej dohody začali prekračovať štátne hranice Československa a bezočivo obsadzovať požadované územia. Nielen to. Tisíce ľudí sa dali bezhlavo na útek, zvyšok začali Nemci vyháňať z miest, kde žili od nepamäti. Mladý česko-slovenský štát bol na kolenách, český národ ponížený, veď prišli o územia, ktoré boli odjakživa ich, vždy boli súčasťou Českého kráľovstva. Ľudia boli rozčarovaní, zmätení a hlavne ponížení. S pocitom zrady, že ich predali ako lacný tovar.

A oni tak chceli bojovať. Odhodlane a bez ohľadu na presilu. Veď aj na mobilizačnú výzvu začali do kasární nastupovať,  hlavne Česi a Slováci, dokonca ešte pred stanoveným termínom nástupu. Mobilizačné a vystrojovacie komisie ešte neboli ani pripravené a oni už búchali na brány kasární. Nastupovali len s pár vecami, bez jedla, ale s odhodlaním bojovať a aj zomrieť za svoj štát. Do piatich dní boli zmobilizovaní, vystrojení a zaradení ku svojím útvarom. A teraz prišiel rozkaz stiahnuť sa. Bez boja. Za 15 dní sa zmenili dejiny mladého štátu. Začal sa jeho rýchly koniec.

Obrovská strata územia a obyvateľstva

Samotná dohoda z Mníchova obsahovala osem hlavných bodov. Čo bod to perla, alebo inak povedané, ťažká rana pre ČSR. Celkovo stratila ČSR v dôsledku mníchovskej dohody územie s rozlohou 41 098 km2, na ktorom žilo 4 879 000 obyvateľov. Pamätáte si na návrh Európskej ústavy? Rozsiahly dokument, aby sa na nič nezabudlo, v ktorom sa nevyznali a neorientovali aj  mnohí odborníci. Nacisti boli na našu smolu vysoko efektívni. Na zásadnú zmenu usporiadania Strednej Európy a zásadnú zmenu života milónov ľudí im stačilo osem krátkych článkov. Posúďte sami :

  1. Vyprázdnenie sa začne 1. októbra.
  2. Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Taliansko sa zhodujú na tom, že vyprázdnenie územia sa uskutoční do 10. októbra, a to bez zničenia akýchkoľvek existujúcich zariadení, a že československá vláda je zodpovedná za to, že vyprázdnenie sa uskutoční bez poškodenia uvedených zariadení.
  3. Spôsoby vyprázdňovania stanoví v detailoch medzinárodný výbor, skladajúci sa zo zástupcov Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska.
  4. Postupné obsadzovanie prevažne nemeckého územia nemeckými jednotkami sa začne 1. októbra. Štyri úseky územia, označené na priloženej mape, obsadia nemecké jednotky v poradí: Úsek označený I,1. a 2. októbra, úsek označený II, 2. a 3. októbra, úsek označený III, 3., 4. a 5. októbra, úsek označený IV, 6. a 7. októbra. Zvyšné územie prevažne nemeckého charakteru bezodkladne označí vyššie uvedený medzinárodný výbor a do 10. októbra bude obsadené nemeckými jednotkami.
  5. Medzinárodný výbor uvedený v § 3 určí územia, na ktorých sa má uskutočniť ľudové hlasovanie. Tieto územia budú až do ukončenia ľudového hlasovania obsadené medzinárodnými útvarmi. Ten istý výbor stanoví podmienky, za akých sa má uskutočniť ľudové hlasovanie, pričom bude za podklad považovať podmienky ľudového hlasovania v Sársku. Výbor stanoví tak isto deň, kedy sa ľudové hlasovanie bude konať; tento deň však nesmie byť neskôr, ako koncom novembra.
  6. Definitívne vytýčenie hraníc urobí medzinárodný výbor. Tento výbor je oprávnený odporučiť štyrom mocnostiam - Nemecku, Spojenému kráľovstvu, Francúzsku a Taliansku - v určitých výnimočných prípadoch menšie odchýlky od prísne etnografického určenia zón, ktoré majú byť odovzdané bez ľudového hlasovania.
  7. Bude zavedené opčné právo pre presídlenie do odstúpených zón a pre vysídlenie z nich. Opcia sa musí uskutočniť v priebehu šiestich mesiacov od okamžiku uzavretia tejto dohody. Nemecko-československý výbor stanoví podrobnosti opcie, zváži postup ako uľahčiť výmenu obyvateľstva a objasní zásadné otázky vyplývajúce z tejto výmeny.
  8. Československá vláda uvoľní v priebehu štyroch týždňov odo dňa uzavretia tejto dohody zo svojich vojenských a policajných oddielov všetkých sudetských Nemcov, ktorí si to budú želať. V tej istej lehote prepustí československá vláda sudeto-nemeckých zajatcov, ktorí si odpykávajú tresty odňatia slobody za politické delikty.

Zdroj: https://sk.wikisource.org/wiki/Mn%C3%ADchovsk%C3%A1_dohoda

Okyptené Československo stratilo nielen územie a obyvateľstvo, ale aj výhodný terén na možnú obranu pred vonkajším napadnutím  vrátane nákladne vybudovanej obrannej infraštruktúry.

Kto zradil a kto bol zbabelý?

Neboli to len Nemci, kto si bral, čo sa dalo. Na svoju korisť už čakalo iredentistické Maďarsko aj nespokojné Poľsko. Bola to vtedy zrada, alebo len zbabelosť? Kto bol zradca a prečo zradil a kto bol zbabelec? Nechcem sa pasovať do úlohy precízneho historika a unavovať podrobnými faktami. Prameňov a prác na túto tému je viac než dosť, aj tých poplatných dobe ich vzniku a ideologicky alebo inak účelovo zafarbených. Skôr sa chcem zamyslieť nad motiváciou a okolnosťami tejto udalosti. Mníchovskej dohode predcházalo viacero historických udalostí a pôsobilo viacej faktorov, ktoré mali vplyv na jej obsah, chod udalostí aj postoje hlavných aktérov. A nebola to ani jediná zrada v tom období. Bola len prvá z mnohých. Krutá a určujúca ďalší chod dejín plných ďalších zrád a fatálnych omylov.

Fénix (medúza) vstáva z popola

Úplne prvý mi napadá paradoxne výsledok 1. sv. vojny  a mierové usporiadanie po nej. Bez ohľadu na to, ako vypukla 1. sv. vojna, jej konečné výsledky a následné povojnové usporiadanie neviedli k stabilite v Európe. Skôr naopak. Teória vojen hovorí, že do vojny sa „oplatí” ísť vtedy, ak je nádej na vybojovanie lepšieho mieru na jej konci. Prvá svetová vojna skončila oficiálne podpísaním prímeria medzi bojujúcimi stranami dňa 11. novembra 1918. Bolo to v situácii, keď Nemecko nebolo ani zďaleka porazené, dokonca väčšina bojov stále prebiehala mimo jeho územia. Len nemecká generalita už jasne videla nezmyselnosť ďalšieho pokračovania vojny. Rakúsko-Uhorsko bolo rozpadajúcim sa molochom, na troskách ktorého už vznikali nové štáty vrátane Československa. Rusko bolo rozvrátené boľševickou revolúciou, ktorá sa o pár mesiacov šírila ďalej do Európy vrátane Nemecka. Osmanská ríša rovnako skolabovala.

Vnútorný rozvrat Nemecka po podpise prímeria mal pre Nemcov fatálne následky. Aj keď Nemci vlastne neboli vojensky porazení, následne bolo s nimi tak naložené. Najmä Francúzsko sa chcelo zahojiť a tak si vymohlo veľmi ponižujúce podmienky pre svojho suseda a obrovské, priam zničujúce vojnové reparácie, ktoré malo Nemecko platiť. Bola to len otázka času a okolností, kedy sa nemecký národ takémuto poníženiu a aj skutočnej biede a utrpeniu vzoprie. A to sa aj stalo. Veľká hospodárska kríza v rokoch  1929-1933 priniesla optimálne podmienky pre nacistických populistov inšpirovaných talianskym fašizmom. S prísľubom práva, poriadku, hrdosti a znovu získania „zaslúženého výnimočného postavenia” pre nadradený árijský národ sa nacisti rýchlo dostali k moci. Mali víziu, konkrétne programy pre zlepšenie života svojich ľudí, jasného viníka svojich problémov, ako aj zoznam tých ďalších viníkov a budúcu korisť. A dokázali zmobilizovať takmer celý národ. Zvyšok, antifašisti a židia,  boli postupne eliminovaní a končili v prvých koncentračných táboroch na území Nemecka. Áno, koncentračné tábory boli originálnym výnálezom pre vlastných "nehodných". Svet to stále nevidel a ani nechcel vidieť. Naopak, nemecký vzostup a nové poriadky mnohým imponovali. Olympiáda v roku 1936, usporiadaná fašistickým Nemeckom, bola jasnou demonštráciou nemeckých schopností. A mnohí im to žrali.

Keď nacistické vojská a policajné jednotky 12. marca 1938 prekročili hranice Rakúska v rámci takzvaného anšlusu (nemecky Anschluss) a pripojili Rakúsko k nemeckej ríši, vítali ich nadšené davy. Dielo bolo dokonané. Konečne bol nemecký národ zjednotený v tisícročnej Tretej ríši. Ale nie tak úplne. Bolo tu ešte niečo vyše troch milónov Nemcov "uväznených" v Československu. Aj títo Nemci si zaslúžia návrat do svojej vlasti. Respektíve, ich Ríša musí prísť za nimi tam, kde už sú. Je to ich historické právo. Takto nejako znela nacistická propaganda tej doby. HItler ale vedel, že musí konať rýchlo. Aj keď neskoro, ale predsa len Československo aj ďalšie krajiny urýchlene posilňovali svoju schopnosť brániť sa. Bolo treba konať a to rýchlo, lebo Hitler vedel, že tentoraz ho nebudú čakať nadšené davy. Československo bolo jedným z posledných ostrovov akej-takej demokracie v Európe. A hlavne, musel počítať s tým, že Česi a Slováci budú klásť odpor. Mali silnú legionársku tradíciu a za svoj štát neváhali bojovať ešte pred jeho vznikom a prisieť tak k rozpadu Rakúsko-Uhorska aj konečnému výsledku 1. svetovej vojny. Preto Hitler v septembri 1938 hral vabank. Vyhecoval národ, ale aj vystrašil európske mocnosti hrozbou veľkej vojny, hoci ani sám nebol na ňu úplne pripravený. Ale demonštroval brutálne uveriteľné odhodlanie.

Zmena geopolitickej klímy

Koncom tridsiatych rokov minulého storočia sa časy oproti koncu prvej svetovej vojny podstatne zmenili. Všeobecne uznávaný princíp práva národov na sebaurčenie, presadzovaný najmä USA a ich prezidentom Woodrowom Wilsonom išli do ústrania, resp. nadobúdali úplne novú - extrémnu podobu. Keď Štefánik, Masaryk a Beneš presadzovali vznik samostatného česko-slovenského štátu, okolnosti im priali, boli miláčikmi publika. Dokonca si mohli diktovať podmienky vzniku štátu a viacerým bolo veľkoryso vyhovené. Lenže ČSR bol aj komplikovaný multi-etnický štát, s komplikovanou geografiou z vojenského a ekonomického hľadiska a nespokojné menšiny sa čoraz viac ozývali aj s účinnou podporu zvonka. Rovnako dopad hospodárskej krízy bol najťažší práve na menšiny. Odrazu sa začali v Európe objavovať myšlienky, že Československo je vlastne umelý štát a je zdrojom problémov a sporov so susedmi. Mimochodom podobnú argumentáciu, len z opačného geografického smeru dnes počúvame v prípade Ukrajiny. Opäť sa objavujú historické mapy a "vedecké" štúdie, umocnené silou internetu, dokazujúce umelosť, alebo dokonca neopodstatnenosť Ukrajinského štátu v medzinárodne uznaných hraniciach. Ako keby sme sa kolektívne nepoučili, kde to môže skončiť.

V roku 1938 neexistoval pevnejší systém medzinárodného spoločenstva ani pevné, inštitucionalizované aliancie. Spoločenstvo národov (obdoba dnešného OSN) sa rozpadlo v roku 1935. Spojenecké zmluvy boli väčšinou na bilaterálnej úrovni, viazané na ďalšie zmluvy s inými spojencami. Československo malo samostatné zmluvy s Francúzskom a ZSSR. Francúzsko bolo viazané zmluvou so Spojeným kráľovstvom. Francúsko a Spojené kráľovstvo mali zmluvu s Poľskom, atď.

Francúzsko bolo viazané svojimi záväzkami so Spojeným kráľovstvom, na čo sa aj odvolávali. S veľkými obavami sa pozerali na rast sily a agresivity Nemecka. Nestihli akokoľvek reagovať, keď Nemci obsadili demilitarizovanú zónu na svojom území, ani keď následne začali vo veľkom zbrojiť napriek zákazu. Francúzi na veľkú vojnu neboli ešte pripravení a bez Anglicka si ani na to netrúfali.  ČSR im nestálo za to riziko, navyše domáca politická scéna sa tiež radikalizovala a museli mobilizovať politické úsilie aj voči vlastným fašistom.

Pre Spojené kráľovstvo bolo Československo neznámym malým štátom. Dvadsať rokov bolo príliš krátko na to, aby sa v ich strategických úvahách etablovalo, jeho problémom príliš nerozumeli. Ministerský predseda Neville Chamberlain bol veľmi slabý a neskúsený protivník pre Hitlera, ktorý argumentoval historickými právami nemeckej menšiny  a hrozbou sily. Podobne to bolo s nárokmi Poľska a hlavne Maďarska na územie vtedajšieho Československa. Medzinárodne uznané hranice Československa v rámci mierového usporiadania po 1. sv. vojne odrazu už neboli tabu.

Sovietsky zväz verbálne deklaroval podporu Československu a aj ochotu mu vojensky pomôcť. Svoju pomoc ale takmer celú dobu podmieńoval aj vstupom Francúzska do vojny súčasne so ZSSR. Navyše, Červená armáda bola slabo vyzbrojená a hlavne veľmi ďaleko. Veliteľský zbor bol zdecimovaný práve prebiehajúcimi čistkami. Na veľkú vojnu ani sovieti neboli celkom pripravení, resp. sa na ňu necítili. 

Takže nakoniec pri rozhodovaní o Mníchovskej dohode a osude Československa boli prítomné obidva faktory - aj zrada, aj zbabelosť. Nechávam na detailné posúdenie historikom, do akej miery v každom jednom prípade. Len si myslím, že interpretovať podpis Mníchovskej dohody len ako jednostranný akt zrady a kalkulovaného nepriateľstva spojencov voči Československu, ako predstaviteľovi rodiny slovanských národov, je prílišným zjednodušením a nie je možné z neho vyvodzovať ďalekosiahle závery pre dnešok a do budúcnosti, ako sa o to snaží časť konšpiračného spektra a alternatívnych médií. Naviac, naší západní spojenci neboli jediní, kto sa v tej dobe dopúšťal zrady, ako je zrejmé z toho, čo následovalo po Mníchovskej dohode.

Stačí spomenúť prvú a druhú Viedenskú arbitráž, dvojnásobnú zradu ZSSR na Poľsku, keď najprv uzavreli s Nemeckom Molotovov-Ribentropov pakt a súčasne mali ešte platnú zmluvu s Poľskom a potom naň hneď po Hitlerovi 17. septembra 1939 zaútočili a spolu s fašistami trhali korisť aj oslavovali. O zverstvách v Katyni, ktoré komunistický režim dlhé roky pripisoval nacistickému Nemecku nehovoriac. Zradili sme aj my, keď sme spolu s nacistickým Nemeckom napadli Poľsko a tak ďalej. Zrádzali takmer každý každého, než pochopili, kde je skutočný spoločný nepriateľ.

Mali sme sa brániť?

Natíska sa otázka, či Československo predsa len nemalo Mníchovskú dohodu odmietnuť a ísť do vojny samo aj napriek postoju svojich spojencov. Československo bolo vtedy vyspelým štátom, postupne sa urýchlene modernizovala armáda, budoval sa systém pohraničných opevnení. Malo síce veľké nelojálne etnické menšiny, v prípade tej nemeckej doslova piatu kolónu vo vnútri štátu, ale na druhej strane vysokú bojovú morálku a odhodlanie väčšinovej populácie. A hlavne reputáciu československých légií, že bojovať budeme a vieme. Celkom bolo do zbrane povolaných takmer 1,3 milóna vojakov vrátane dvoch ročníkov prezenčnej služby.

Na druhej strane, moderná špičková výzbroj bola len u časti jednotiek, mechanizované vojsko bolo málopočetné a systém opevnení bol nedokončený a dal sa obísť zo smeru veľmi nevýhodného pre obranu a hlavne možný ústup do slovenských hôr. Obranná línia pohraničných opevnení by síce bola schopná spomaliť alebo dokonca na niektorých úsekoch na čas zastaviť postup hlavných útočiacich vojsk, ale vnútrozemie bolo odkryté aj pre bombardovanie aj pre prienik menších nepriateľských jednotiek. Prakticky polovica územia ČSR bola doslova obklúčená Nemeckom. Hranice s Treťou ríšou siahali od Bratislavy okolo celých Čiech až po Ostravsko. Geografické usporiadanie územia bolo veľmi nevýhodné pre obranu, lebo neumožňovalo koncentráciu vojenského úsilia, rozťahovalo obranné línie a vyžadovalo dlhé presuny z jednej časti republiky na druhú. Vojnový plán počítal s vedením boja na zdržanie a evakuáciou štátnej moci a hlavných vojenských síl z Čiech cez Moravu na Slovensko a ústup do slovenských hôr. To bol však veľmi riskantný manéver. Moravský úval pri hraniciach so slovenskou časťou spoločnej republiky poskytoval výhodný terén pre nacistov na zatiahnutie smrtiacej slučky a obklúčenie hlavného zoskupenia vojsk v Čechách ešte pred ústupom. Naviac Nemecko malo jasnú leteckú prevahu, ktorú by rozhodne využilo na narúšanie takéhoto stategického manévru.

Československo malo proti sebe silného protivíka, podstatne početnejšieho, s lepším vybavením u časti Wehrrmachtu a početnejšími mechanizovanými vojskami. Celkový nemecký potenciál bol neporovnateľne vyšší. Ale ani Nemci neboli ešte plne pripravení na veľkú vojnu  a už vôbec nie na dvoch frontoch, ak by nakoniec predsa len západní spojenci do vojny vstúpili. Ak by Nemci pristúpili k realizácii svojich vyhrážok a zaútočili, museli by do útoku vrhnúť maximum disponibilného vojenského potenciálu, aby konflikt rozhodli rýchlo a vyhli sa možnosti dlhej vojny a intervencie spojencov, či už zo západu, alebo východu. Toto bolo v súlade s ich konceptom blitzkriegu (bleskovej vojny), ktorý bol vtedy ešte len teoretickým konceptom. Ale bez bojových skúseností by to bol veľmi riskantný krok, ktorý ak by nevyšiel, znamenal by pre Tretiu ríšu existenčnú hrozbu. Vojenskí experti sa zhodujú, že aj tak bolo Československo schopné odolávať prípadnému nemeckému útoku maximálne niekoľko týždňov.

Prezident Beneš a vláda toto nielen vedeli, ale museli s tým aj počítať pri rozhodovaní. Rovnako myšlienka, že budú odkázaní len na prípadnú pomoc boľševického Ruska, ktoré predtým československé légie takmer dostali na lopatky nebola pre vládnucu garnitúru príliš lákavá. Hrozby prieniku boľševizmu sa báli rovnako ako tlaku fašistov. Lenže väčšinu z toho prezident aj vláda už vedeli predtým, než 23. septembra 1938 vyhlásili všeobecnú mobilizáciu ako posledný pokus odradiť Hitlera od jeho úmyslov a presvedčiť spojencov na zmenu postoja. Veď Hitlerove podmienky a požiadavky, aj postoj spojencov boli na stole od polovice septembra. Napriek tomu pristúpili k vyhláseniou všeobecnej mobilizácie a ešte viac vyhecovali občanov do boja. A potom prijali potupné podmienky Mníchovskej dohody, ktorá nepriniesla okrem drastického časového plánu na realizáciu odstúpenia požadovaných území už nič nové. Aj preto bol tento krok považovaný za zbabelosť a domácu zradu. Na druhej strane bol argument obrovských zbytočných strát a utrpenia obyvateľstva. Nikto v tej dobe netušil, kam až by mohol nacistický režim zájsť pri presadzovaní svoje rasovej ideológie, aj napriek tomu, že sa Československo vzdalo.

Z vojensko-technického hľadiska bolo takmer isté, že Československo by bolo ako také porazené a z veľkej časti okupované protivníkom, ak by sa bránilo samo a spojenci neprišli včas na pomoc. Na druhej strane si osobne myslím, že tým, že sme sa nebránili, sme stratili aj reputáciu a hodnovernosť nášho odhodlania brániť sa v prípade ohrozenia. Tito, aj keď mal iné podmienky, sa nikdy nepodvolil a po porážke hlavných síl ustúpil do hôr a bojoval ďalej a Juhoslávia sa nakoniec z veľkej časti aj oslobodila sama. Samozrejme aj vďaka okolnostiam a tlaku spojencov na jeho okupantov v iných častiach Európy.

Najstrašnejšia vojna v dejinách ľudstva

Mníchovská dohoda bola predzvesťou, alebo predohrou 2. svetovej vojny. Československá reprezentácia dokonca trvala z pragmatických dôvodov na tom, aby Mníchov 1938 bol už považovaný za skutočný začiatok tejto vojny. Dôvod bol veľmi jednoduchý, potrebovala anulovať od samého počiatku Mníchovskú dohodu, s ktorou nakoniec oficiálne sama súhlasila, aj keď pod nátlakom. Agresivitu hitlerovského Nemecka, ktorá začala žať úspechy práve Mníchovskou dohodou a následnú svetovú vojnu sa nepodarilo včas zastaviť, alebo aspoň včasným zásahom obmedziť škody na minimum. Bola to vojna, ktorá bola najstrašnejšia nielen svojim rozsahom a obeťami, z ktorých najväčia časť boli nevinní civilisti, vrátane žien, detí a starcov. Tých obetí bolo takmer 70 milónov!  Bola to vojna, v ktorej nacisti a fašisti chceli vnútiť svoju obludnú ideológiu a šialené rasové teórie celému svetu a ohrozovali tak samotnú podstatu ľudskej civilizácie. V tejto vojne jej najväčším protagonistom a iniciátorom nešlo  len o zlomenie vojenského odporu protivníka a dosiahnutie nejakých územných alebo materiálnych ziskov.

V tejto vojne túžba po moci a ovládaní druhých národov vyústila do najhoršieho besnenia, vyvražďovania a nepredstaviteľného mučenia ľudí v dejinách, v ktorom celé etnické a náboženské skupiny, ba celé národy boli určené k fyzickej likvidácii a ďalšie národy tzv. menejcennej rasy mali byť uvrhnuté do otroctva. Bola to vojna, v ktorej boli postupy priemyselnej masovej výroby industriálnej éry prenesené do masového priemyselného zabíjania ľudí. Aj keď hlavné vojenské boje prebiehali na fronte, pred touto vojnou sa nebolo kde skryť a ľudia sa museli báť o svoj život a mnohí aj trpieť prakticky všade, často krát len pre svoju vieru, farbu kože, príslušnosť k národu, politický názor.

Bolo by veľkým omylom prisudzovať všetku vinu za túto vojnu len jednému šialencovi s fúzikmi, alebo len jednému národu. Bohužiaľ, mali príliš veľa následovateľov a pomocníkov po celom svete. Treba si pripomínať aj to, čo predchádzalo konečnému víťazstvu spojencov protifašistickej koalície. Korene tejto vojny treba hľadať aj v nespravodlivom mieri po skončení  predchádzajúcej svetovej vojny, aj v snahe nájsť lacné a jednoduché riešenie svetovej hospodárskej krízy. Treba pripomenúť aj to, že Mníchovskej dohode a následnej vojne predchádzali najprv výsmech a podceňovanie hŕstky nacistov, neskôr ich politický triumf a nadšené ovácie ľudí.

Memento pre všetkých

Víťazstvu v 2. sv. vojne, v ktorej nevieme dodnes ani len spočítať všetky obete, predchádzala zrada najbližších spojencov, vypočítavosť a snaha nasmerovať agresivitu hitlerovského Nemecka niekam inam za falošnú vidinu mieru pre seba a svoj národ. Treba spomenúť  aj falošné spojenectvá nielen nacistického Nemecka a vtedajšieho ZSSR a ich spoločnú snahu rozdeliť si Európu a svet na svoje sféry vplyvu a moci. Trvalo to príliš dlho a muselo zomrieť príliš veľa ľudí, aby sa nakoniec až po vierolomnom prepadnutí  Sovietskeho zväzu, dovtedy najväčšieho spojenca nacistického Nemecka, konečne vytvorila široká protihitlerovská a protifašistická koalícia, ktorej potom trvalo celé roky, než dosiahla konečné víťazstvo.

Pri spomienke na Mníchov 1938 a to, čo následovalo, si musíme pripomínať, že žiadne takzvané bohom dané historické práva alebo iné samo deklarované vyššie predurčenie národov, alebo sféry ich vplyvu nemôžu a nesmú upierať právo iným národom na ich existenciu a život po svojom. Že právo žiť v mieri je základným ľudským právom spolu s právom na život a slobodu vierovyznania. Že veľké zlo sa nedá zastaviť nič nerobením, alebo dokonca jeho podporovaním. Platilo to pred osemdesiatimi rokmi, platí to rovnako aj dnes!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Fico spojil Norberta Bödöra s Bonulom, predtým hovoril inak

Zákazky od Bonulu Smer nechce prezradiť.

Dobré ráno

Dobré ráno: Ruskovi za objednávku vraždy spoločníčky hrozí doživotie

Pojednávanie je odročené na február.


Už ste čítali?